Človek, ktorý si je úplne vedomý univerzálnej platnosti zákona príčiny a dôsledku, sa nemôže len tak pre zábavu venovať myšlienke, že existuje nejaká bytosť, ktorá zasahuje do behu udalostí... Načo mu je viera v strach? Rovnako málo znamená viera v sociálne a morálne záležitosti. Boh, ktorý odmeňuje a trestá, je pre mňa nepochopiteľný z prostého dôvodu, veď ľudské skutky sú podmienené vonkajšími a vnútornými potrebami. Preto nemôže mať človek pred Bohom o nič väčšiu zodpovednosť za svoje konanie, než je zodpovednosť neživého predmetu za svoje pohyby, ktorými prechádza.

Etické správanie človeka by malo byť účinne založené na súcite, vzdelaní, sociálnych väzbách a potrebách, nie je treba žiadny náboženský základ. To by bol totiž človek na zlej ceste, keby ho mal obmedzovať strach z trestu a nádej, že bude po smrti odmenený...

Všetko je určené... určené silami, ktoré vôbec nemôžeme ovládať. Platí to pre hmyz, pre hviezdy. Ľudia, rastliny či vesmírny prach – všetci tancujeme podľa tajomného nápevu, ktorý k nám z diaľky dolieha od neznámeho autora.

Ale existuje tretí stupeň náboženského zážitku..., hoci ho málokedy nachádzame v čistej podobe. Nazvem ho kozmické náboženské vnímanie. Je veľmi obtiažne vysvetliť ho niekomu, kto je celkom bez neho, predovšetkým preto, že neexistuje žiaden antropomorfný koncept Boha, ktorý by mu zodpovedal. Jednotlivec cíti ničotnosť ľudských túžob či zámerov a vznešenosť a úžasnosť poriadku, ktorý sa ukazuje ako v prírode, tak vo svete myslenia. Individuálna existencia naňho robí dojem nejakej väznice a on chce zažiť vesmír ako jeden dôležitý celok. Začiatky kozmického náboženského vnímania sa v ranom štádiu vývoja ukazujú už v mnohých Žalmoch kráľa Dávida a v niektorých prorokoch. V budhizme, ako sme sa dozvedeli predovšetkým zo skvelých písomností Schopenhauera, sa vyskytuje ako omnoho silnejší element. Je veľmi ťažké objasniť tento pocit vesmírneho vedomia niekomu, komu celkom chýba. Všetci náboženskí géniovia každého veku sa vyznačovali týmto druhom náboženského vnímania, ktorý nepozná Boha, ako ho ľudia chápu vo svojich predstavách. Preto neexistuje cirkev, ktorej základné učenie by z neho vychádzalo. Z môjho pohľadu je najdôležitejšou úlohou umenia a vedy tento pocit prebudiť a živiť v tých, ktorý sú voči nemu vnímaví.

Nedokážem si predstaviť vieru v Boha, ktorý odmeňuje a trestá objekty svojho stvorenia, ktorého ciele sú modelované až po tých našich - skrátka Boha, ktorý je len obyčajným odrazom ľudskej krehkosti. Mne stačí kontemplovať tajomstvo vedomého života, ktoré je navždy zachované vo večnosti vesmíru, rozjímať o geniálnom usporiadaní vesmíru, ktorý vnímame len hmlisto a s pokorou sa snažiť pochopiť čo i len nepatrný zlomok inteligencie, ktorá sa prejavuje v prírodnom ráde.

Pokiaľ veríme, že existuje bytosť, ktorú nevnímame zmyslami... ešte neznamená, že budeme chápať usporiadanie sveta, ktorý vnímame.

...a tak som sa dostal k hlbokej zbožnosti. Keď som mal 12 rokov, došlo k zlomu. Vďaka čítaniu vedeckých kníh som veľmi skoro dospel k presvedčeniu, že v príbehoch Biblie je mnoho nepravdivého. Z tejto skutočnosti vzišla podozrievavosť voči akejkoľvek autorite... postoj, ktorého som sa nikdy nemohol zbaviť.

Tam niekde v diaľke bol ten obrovský svet, ktorý existuje nezávisle od nás ľudí a ktorý pred nami stojí ako veľká a večná hádanka, čo i len z časti prístupná nášmu mysleniu a skúmaniu. Rozjímanie o tomto svete lákalo ako oslobodenie a skoro som pochopil, že mnoho z ľudí, ktorých som sa učil ctiť a obdivovať, našli vnútornú slobodu a bezpečie v zasvätenej oddanosti tomuto cieľu.